Dnes už máme posledné duely 2. kola! To to ale ubehlo, však? Pre mňa sú tieto duely mimoriadne ťažké. Na mojom blogu sa proti sebe postavia Adam a Alexander, ktorých mám rada oboch. Alexandra trochu viac, ale Adama mi bude ľúto. Tak isto aj na Matinom blogu sa stretnú dvaja giganti, Dimitri s Adrianom. Srdce mi puká, keď si mám vyberať. Ale aj v tomto prípade má jeden k môjmu srdcu bližšie. ;)
PRÍSPEVKY NIŽŠIE
ASTESIA
Moje nohy automaticky smerujú k lesu, aj keď som Adrianovi niečo sľúbila. Prídem k malému jazierku a tam sa posadím. Sledujem ako sa na hladine odráža obloha a stromy.
„Si tu sama?“ ozve sa spoza mňa hlas. Otočím sa a vykríknem. Za mnou stojí postava celá v čiernom a na hlave má kapucňu. Vôbec tej osobe nevidím do tváre.
„Chlapec mal dobré dôvody, prečo ťa sem nechcel samu púšťať. Ale mohol predpokladať, že pred nami ťa neochráni,“ pokračuje a približuje sa ku mne. Celá sa trasiem a myšlienky mi víria v hlave. Hovorí snáď o Adrianovi? Otočím sa postave chrbtom a rozbehnem sa preč. Sotva urobím tri kroky a on už stojí predo mnou.
„Mne neutečieš, ako by sa mohol človek rovnať démonovi?“ stiahne si dole kapucňu a pod ňou sa skrýva pár čiernych očí a tvár má samú jazvu. Prikryjem si dlaňou ústa. Toto nemôže byť skutočné.
„Nemysli si, že je v tom niečo osobné, proti tebe nič nemám, veď si len človek a tých je na zemi veľmi veľa. Ide mi... Teda, ide nám o Adriana. Vzal nám totiž niečo čo nemal a mi tak teraz nemôžeme z ľudí vytvárať polodémonov, ktorý by nám raz pomohli ovládnuť svet.“
Nedokážem sa ani pohnúť, dokonca ani nežmurkám, zrejme na mňa použil nejaké kúzlo alebo čo. Z otvorených očí mi vytekajú slzy. Démon sa ma dotkne, zachytí prstami jednu slzu a vloží si ju do úst.
„Si tak sladká,“ vzdychne a jeho tvár je len pár milimetrov od tej mojej. „Možno, keď sa s tebou trošičku pohrám, vráti nám to, čo nám vzal.“
Bojím sa, že každú chvíľu od strachu stratím vedomie. Pritisne sa ku mne, jednou rukou mi prechádza po chrbte a druhou po tvári. Má dlhé pazúry a škrabe ma s nimi po krku. Chcem sa brániť, chcem kričať, kopať, škrabať... Od strachu takmer nedýcham, a stále sa neviem pohnúť.
„Neboj sa maličká, len si vezmem to, čo mu najviac ublíži. Vezmem si teba!“ šialene sa smeje a tmavé oči mu divne žiaria. Vzadu medzi stromami zazriem niekoho siluetu, ako sa k nám rýchlo blíži.
„Neskoro Adrian!“ skríkne démon. Vopchá mi jazyk medzi nehybné pery a zároveň ma pazúrmi bodne do ľavého boku. Cítim neskutočnú bolesť, je tak intenzívna, až mám pocit že mi spáli vnútro. Nemôžem ju ani uvoľniť kričaním. Strácam vedomie, démon ma púšťa a ja padám. Posledné čo vidím, je ako sa niekto nadpozemský vrhá démonovi na krk.
ADRIAN:
Som šialený od strachu a nenávisti. Vidím ako démon bodol Erinyu do boku. Padá na zem, z jej boku sa valí veľa krvi. Adrenalín ma ženie vpred a vrhám sa démonovi na krk. Zahryznem a stiahnem ho na zem.
„Tak čo Adrian, aký je to pocit, keď nedokážeš ochrániť milovaných? Vráť nám korunu premeny, ktorú si nám aj so svojimi kumpánmi ukradol! Vráť nám ju a môj pán sa možno zľutuje a prinavráti ti Erinyu. Síce bude viac démon ako človek, a sotva si bude na teba pamätať, ale budeš vedieť, že je stále na žive, teda ako sa to vezme.
„Ty sukin bastard,“ ziapem na neho. „Toto ti nikdy neodpustím, zabijem ťa prisahám že ťa zabijem.“
„Som démon, ako by si to chcel urobiť?“ smeje sa. Bleskovo siahnem jednou rukou do vrecka a vytiahnem Benerielovu dýku, jedinú zbraň, ktorou sa dá zneškodniť démon.
„Odkiaľ to máš!“ skríkne a začne sa podo mnou metať. „Tento predmet už predsa neexistuje, zničili sme ho.“
„Zničili ste falošnú dýku!“ zaženiem sa a bodnem. No skôr ako mu dýka prebodne srdce, rozplynie sa v oblaku dymu a čepeľ sa zabodne do zeme.
„Za toto zaplatíš,“ počujem vo vetre jeho hlas.
Postavím sa na nohy a prejdem k Erinyi. Leží v kaluži krvi, je v bezvedomí a sotva dýcha.
„No tak zlato, Erinya,“ šepnem a jemne ju pobozkám. Viečka sa jej zachvejú a otvorí oči.
„Adrian?“ vysilene šepká. „Vedela som že si výnimočný, ale nemyslela som si že až tak.“ Vzdychne a oči sa jej opäť zatvárajú.
„Nie nie nie, neodchádzaj, budeš v poriadku len neodchádzaj. Dám ti moju krv, vyliečiš sa. Aj keď už budeš navždy ako ja, ale stále budeš žiť. Som sebecký, že ťa chcem zmeniť na monštrum ako som ja, ale nedovolím aby si zomrela.“
„Nie si sebecký,“ šepká. „Len ma miluješ.“
Vezmem zo zeme dýku, rýchlo ju obtriem o košeľu, priložím si ju k zápästiu a prerežem si žili. Krv začne okamžite vytekať a prikladám ju k jej perám.
„Pi, prosím pi a všetko bude v poriadku.“
Nevládze, musím ju vziať do náručia a podopierať. Jej pery sa pomaly prisajú na moje zápästie a opatrne prehĺta.
ERINYA:
Jeho krv je teplá, a cítim ako mi steká dolu hrdlom. Zahrieva mi žalúdok a odtiaľ sa teplo šíri do každého kúska môjho tela. V ľavom boku ma začne páliť, strhnem sa a prestanem piť.
„To nič Nya,“ hladká ma po vlasoch. „Len sa ti hoja zranenia.“
Nakloním hlavu a naozaj, rana po démonových pazúroch sa zaceľuje. Po chvíľke úplne zmizne a ja sa opäť cítim silná.
MONIKA Ď.
ASTESIA
Moje nohy automaticky smerujú k lesu, aj keď som Adrianovi niečo sľúbila. Prídem k malému jazierku a tam sa posadím. Sledujem ako sa na hladine odráža obloha a stromy.
„Si tu sama?“ ozve sa spoza mňa hlas. Otočím sa a vykríknem. Za mnou stojí postava celá v čiernom a na hlave má kapucňu. Vôbec tej osobe nevidím do tváre.
„Chlapec mal dobré dôvody, prečo ťa sem nechcel samu púšťať. Ale mohol predpokladať, že pred nami ťa neochráni,“ pokračuje a približuje sa ku mne. Celá sa trasiem a myšlienky mi víria v hlave. Hovorí snáď o Adrianovi? Otočím sa postave chrbtom a rozbehnem sa preč. Sotva urobím tri kroky a on už stojí predo mnou.
„Mne neutečieš, ako by sa mohol človek rovnať démonovi?“ stiahne si dole kapucňu a pod ňou sa skrýva pár čiernych očí a tvár má samú jazvu. Prikryjem si dlaňou ústa. Toto nemôže byť skutočné.
„Nemysli si, že je v tom niečo osobné, proti tebe nič nemám, veď si len človek a tých je na zemi veľmi veľa. Ide mi... Teda, ide nám o Adriana. Vzal nám totiž niečo čo nemal a mi tak teraz nemôžeme z ľudí vytvárať polodémonov, ktorý by nám raz pomohli ovládnuť svet.“
Nedokážem sa ani pohnúť, dokonca ani nežmurkám, zrejme na mňa použil nejaké kúzlo alebo čo. Z otvorených očí mi vytekajú slzy. Démon sa ma dotkne, zachytí prstami jednu slzu a vloží si ju do úst.
„Si tak sladká,“ vzdychne a jeho tvár je len pár milimetrov od tej mojej. „Možno, keď sa s tebou trošičku pohrám, vráti nám to, čo nám vzal.“
Bojím sa, že každú chvíľu od strachu stratím vedomie. Pritisne sa ku mne, jednou rukou mi prechádza po chrbte a druhou po tvári. Má dlhé pazúry a škrabe ma s nimi po krku. Chcem sa brániť, chcem kričať, kopať, škrabať... Od strachu takmer nedýcham, a stále sa neviem pohnúť.
„Neboj sa maličká, len si vezmem to, čo mu najviac ublíži. Vezmem si teba!“ šialene sa smeje a tmavé oči mu divne žiaria. Vzadu medzi stromami zazriem niekoho siluetu, ako sa k nám rýchlo blíži.
„Neskoro Adrian!“ skríkne démon. Vopchá mi jazyk medzi nehybné pery a zároveň ma pazúrmi bodne do ľavého boku. Cítim neskutočnú bolesť, je tak intenzívna, až mám pocit že mi spáli vnútro. Nemôžem ju ani uvoľniť kričaním. Strácam vedomie, démon ma púšťa a ja padám. Posledné čo vidím, je ako sa niekto nadpozemský vrhá démonovi na krk.
ADRIAN:
Som šialený od strachu a nenávisti. Vidím ako démon bodol Erinyu do boku. Padá na zem, z jej boku sa valí veľa krvi. Adrenalín ma ženie vpred a vrhám sa démonovi na krk. Zahryznem a stiahnem ho na zem.
„Tak čo Adrian, aký je to pocit, keď nedokážeš ochrániť milovaných? Vráť nám korunu premeny, ktorú si nám aj so svojimi kumpánmi ukradol! Vráť nám ju a môj pán sa možno zľutuje a prinavráti ti Erinyu. Síce bude viac démon ako človek, a sotva si bude na teba pamätať, ale budeš vedieť, že je stále na žive, teda ako sa to vezme.
„Ty sukin bastard,“ ziapem na neho. „Toto ti nikdy neodpustím, zabijem ťa prisahám že ťa zabijem.“
„Som démon, ako by si to chcel urobiť?“ smeje sa. Bleskovo siahnem jednou rukou do vrecka a vytiahnem Benerielovu dýku, jedinú zbraň, ktorou sa dá zneškodniť démon.
„Odkiaľ to máš!“ skríkne a začne sa podo mnou metať. „Tento predmet už predsa neexistuje, zničili sme ho.“
„Zničili ste falošnú dýku!“ zaženiem sa a bodnem. No skôr ako mu dýka prebodne srdce, rozplynie sa v oblaku dymu a čepeľ sa zabodne do zeme.
„Za toto zaplatíš,“ počujem vo vetre jeho hlas.
Postavím sa na nohy a prejdem k Erinyi. Leží v kaluži krvi, je v bezvedomí a sotva dýcha.
„No tak zlato, Erinya,“ šepnem a jemne ju pobozkám. Viečka sa jej zachvejú a otvorí oči.
„Adrian?“ vysilene šepká. „Vedela som že si výnimočný, ale nemyslela som si že až tak.“ Vzdychne a oči sa jej opäť zatvárajú.
„Nie nie nie, neodchádzaj, budeš v poriadku len neodchádzaj. Dám ti moju krv, vyliečiš sa. Aj keď už budeš navždy ako ja, ale stále budeš žiť. Som sebecký, že ťa chcem zmeniť na monštrum ako som ja, ale nedovolím aby si zomrela.“
„Nie si sebecký,“ šepká. „Len ma miluješ.“
Vezmem zo zeme dýku, rýchlo ju obtriem o košeľu, priložím si ju k zápästiu a prerežem si žili. Krv začne okamžite vytekať a prikladám ju k jej perám.
„Pi, prosím pi a všetko bude v poriadku.“
Nevládze, musím ju vziať do náručia a podopierať. Jej pery sa pomaly prisajú na moje zápästie a opatrne prehĺta.
ERINYA:
Jeho krv je teplá, a cítim ako mi steká dolu hrdlom. Zahrieva mi žalúdok a odtiaľ sa teplo šíri do každého kúska môjho tela. V ľavom boku ma začne páliť, strhnem sa a prestanem piť.
„To nič Nya,“ hladká ma po vlasoch. „Len sa ti hoja zranenia.“
Nakloním hlavu a naozaj, rana po démonových pazúroch sa zaceľuje. Po chvíľke úplne zmizne a ja sa opäť cítim silná.
***
MONIKA Ď.
Ideálne
rande alebo ako si spackať život
Už
nikdy, hovorím fakt nikdy, sa neprihlásim do žiadnej reality show,
ktorá bude sľubovať lásku až za hrob, lebo s najväčšou
pravdepodobnosťou mi dohodia zas len samých magorov. No poďme
pekne poporiadku. Sedela som na nepohodlnej stoličke dokonale
upravená a osvetlená snáď všetkými reflektormi, ktoré sa
našli v okruhu piatich kilometrov. Potenciálni partneri na
celý život sedeli na druhej strane miestnosti zahalení tmou. Vraj
aby som nesúdila podľa vzhľadu a nasledovala hlas srdca.
Moderátor, mimochodom celkom pekný chlap, kládol adeptom postupne
rôzne otázky, aby som ich lepšie spoznala. Hovorili o rodine,
záujmoch, vzdelaní a podobných somarinách, ktoré som
vnímala na pol ucha. Topánky na nohách ma strašne tlačili a ani
to ostré svetlo nepomáhalo k lepšiemu pocitu. Napokon
moderátor položil rozhodujúcu záverečnú otázku. Ako
si predstavujete vzťah?
Poviem vám, mal radšej zostať pri nekonečne nudných otázkach,
lebo teraz si asi budem musieť zmeniť meno, presťahovať sa do
nejakej hornej-dolnej a už v živote nevyliezť na denné
svetlo.
Adept
č. 1: „Ja ťa budem milovať až do konca tvojho života, pretože
ak zomrieš, skántrim sa. Pravdepodobne navštívim starých
známych, ktorí to spravia za mňa, lebo som tak trošku nesmrteľný.
Sľubujem, že vynaložím všetky sily na to, aby som ti nerozbil
hlavu, keď sa ťa budem dotýkať, a aby som ťa pri
bozkávaní nezabil. Nebudeme spolu spať, to je jasné, lebo by
som ťa určite zabil, a okrem toho ja nespím, ale neboj sa.
Celú noc budem zazerať, ako sa na posteli prehadzuješ.“
Adept
č. 2: „Aj ja ťa budem milovať až do smrti a keď zomrieš,
postarám sa o to, aby tvoja duša žila v inom tele.
Dúfam, že ti neprekáža chlad, pretože budeme bývať v jaskyni
s poslednými preživšími, pestovať rastliny a robiť
výjazdy do vzdialenejších miest kvôli zásobám potravín. Možno
ťa moji spolubývajúci budú chcieť zabiť. Z toho si nič
nerob. Nedovolím im to. Tak či onak, vyber si mňa.“
Adept
č. 3: „Ja ťa milujem už od prvej triedy. Dokonca sa kvôli tebe
zúčastním aj Hier o život. Nedovolím, aby ťa tí trapáci
zabili, aj keď v podstate bojovať veľmi neviem
a pravdepodobne zahyniem, ak tam nepôjdeš so mnou, takže
prosím, vyber si mňa. “
Adept
č. 4: „So mnou ti bude fakt dobre. Leto budeme tráviť v Tábore
polokrvných s ostatnými dcérami a synmi bohov. Asi sa na
nás bude valiť katastrofa za katastrofou, možno ťa použijú aj
ako návnadu, aby sa dostali ku mne, ale ja ťa ochránim.“
Adept
č. 5: „Páni, to sú idioti. Teraz pôsobím asi najnormálnejšie,
aj keď už nemám nohu, za čo viním hviezdy, a pravdepodobne
sa čoskoro pominiem, takže pokiaľ chceš so mnou stráviť
posledné chvíle, vieš, čo máš urobiť.“
No
hovorím, magori. Slušne som sa poďakovala za záujem a vybehla
von núdzovým východom. Teraz aby som šla hľadať dieru sveta,
z ktorej už v živote nevyleziem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára